Navzdory optimizmu opozície, na prezidentskom poste na Slovensku zostane aj počas ďalších 5 rokov Ivan Gašparovič. Dokonca ani percentuálny rozdiel medzi dvoma kandidátmi nebol práve najnižší – 11 %. Porazená Iveta Radičová, a najmä jej strana SDKÚ, však výsledok nechápu ako prehru, ale ako výzvu. Takmer milión voličov, ktorých dokázala opozičná kandidátka osloviť, tvorí na 5 a pol miliónovom Slovensku obrovský politický potenciál. Víťazstvo Gašparoviča znovu potvrdilo, ako zmýšľa väčšina Slovenska, vrátane toho, ako zmýšľa o Ukrajine a o Rusku, čo je nerozlučne späté.

Je v záujme Ukrajiny, aby politický vývoj na susednom Slovensku pozorne sledovala, má na to viacero dobrých dôvodov. Okrem toho, že Slovensko môže svojou skúsenosťou i politickou podporou pomôcť Ukrajine na ceste do európskych štruktúr či do NATO, výsostne aktuálna je pre obe krajiny ich energetická bezpečnosť. Trúby cez Karpaty na Slovensko (vtedy Československo) boli sovietskym „darom“ za pretrpenú okupáciu v roku 1968, a toto dedičstvo robí dnes z Ukrajiny a Slovenska partnerov. Takto to vidia mnohí poprední odborníci, ale nie súčasná slovenská koalícia a staronový prezident Gašparovič.

Ich orientáciou je Moskva. Treba ale rozlišovať, akú rolu hrá v ich presvedčení svetonázor, a akú pragmatická kalkulácia. V prípade kalkulácie ide o dve veci: volebná matematika a biznis. Najsilnejšia koaličná strana SMER, ale rovnako aj nacionalisti z SNS, hrajú na protizápadnú strunu. Ich voliči sú vo veľkej časti aspoň latentní rusofili a PR poradcovia vedia počítať. S biznisom je to už menej jasné. U nás na Slovensku sa na rozdiel od Ukrajiny tak otvorene o záujmovom pozadí politiky nehovorí. Každopádne je pravdepodobné, že dôvodom promoskovskej orientácie sú opäť len kohosi peniaze.

No správanie koaličných politikov a ich výroky naznačujú, že ich láska k Moskve nie je len vypočítavosťou. Keďže Slovensko je prakticky súčasťou západného sveta a má isté záväzky, musia sa väčšinou mierniť a hovoriť len v náznakoch, ale dojem je zrejmý – naozaj nemajú radi západ a najmä ten anglosaský, nepáči sa im kapitalizmus, vcelku dobre spomínajú na reálny socializmus a nevidia nič zlé na politickom štýle v dnešnom Rusku. Akoby chceli prehliadať skutočnosť, že po rozpade Sovietskeho zväzu vzniklo medzi Ruskom a Slovenskom niekoľko samostatných štátov. Prirodzenými partnermi slovenskej koalície na Ukrajine sú komunisti a Strana regiónov. Mimochodom, títo naši i vaši „rusofili“ sa v niečom veľmi podobajú – radi podnikajú a pritom sa tvária ako ochrancovia najbiednejších.

Od tejto garnitúry sa prozápadná Ukrajina mnohého nedočká, nanajvýš tak obvinení z kradnutia plynu. Čo by teda priniesla politická zmena na Slovensku, aký je vzťah Radičovej a celej opozície k Ukrajine a k Rusku? Priniesla by pomerne veľa, títo ľudia v roku 2004 podporovali idey Majdanu a v Ukrajine videli príležitosť pre širokú spoluprácu. K Rusku pristupujú síce s úctou, nič iné si kvôli úplnej energetickej závislosti Slovenska ani nemôžu dovoliť, ale Putinov režim nehodnotia kladne. Nebáli sa celkom otvorene podporovať bieloruskú opozíciu. Škoda len, že ukrajinská politická elita bola a je natoľko roztrieštená vlastnými spormi a hromadením majetku, že nedokázala využiť tento potenciál. Pole pre kooperáciu je široké, okrem spomínanej energetiky je to cezhraničná regionálna spolupráca, ktorá by pomohla zaostávajúcemu slovenskému východu i Zakarpatsku. Ukrajina je pre slovenský priemysel sľubným trhom, a platí to i opačne. A Kyjev smerujúci na západ by určite privítal oporu zo strany Slovenska, ktoré má svoj hlas v EÚ i v NATO. Spolu s Poľskom, Českom a možno aj Maďarskom by tak višegrádska štvorka mohla byť vplyvným ukrajinským spojencom. Naše záujmy sú totožné – bezpečnosť a blahobyt, problém je v tom, že hrozby a zdroj blahobytu vidí každý inde.

Lukáš Michalovič, Prievidza, Slovensko

www.lvivpost.net